- Čo pre vás znamená móda a obliekanie?
Určite je to dôležitá súčasť našej kultúry. Jedna z najprepracovanejších, zdanlivo najzbytočnejších (aj neandertálci to v tých kožiach nejako zvládli, však?), a preto taká krásna a nepostrádateľná. Móda môže byť zároveň aj druhom poézie.
- Využívate niekedy obliekanie ako spôsob sebavyjadrenia?
Určite áno! Kedysi som obliekanie často používala ako spôsob, ako ukázať, že som iná ako ostatní. Napríklad som chodila do školy v župane alebo som behala po Brne v ponču Machu Picchu. Konzervatívnejší učitelia a barmani ma niekedy poslali domov a povedali mi, aby som sa vrátil, keď budem vyzerať "slušne", trochu ako za minulého režimu. Dnes mi moje vtedajšie správanie pripadá trochu trápne a už na seba nechcem upozorňovať takýmto spôsobom, ale obliekanie je stále dôležitou súčasťou mojej identity. Nemám však už potrebu ísť tak veľmi proti prúdu.
- Kostýmy sú často súčasťou hereckej profesie. Povedala by si, že ťa táto časť práce baví?
Iste, často kostým veľmi pomáha, najmä ak je to niečo, čo by ste si sami nikdy neobliekli, ale postava, ktorú hráte, to jednoducho nosí. Jeden z najbizarnejších (a teda herectvu najviac pomáhajúcich) kostýmov, aké som kedy mal, pozostával z brokátových slipov a vysokých vojenských čižiem... Niektorí herci dokonca hovoria veci ako "zohnajte mi kostým a začnem hrať". Myslím, že som to nikdy žiadnemu režisérovi nepovedal, ale kostým je, samozrejme, dôležitou súčasťou našej práce.
- Máte nejaké ďalšie zaujímavé príhody z kostymérne?
Pred pár rokmi som natáčal dosť odvážnu sexuálnu scénu. S jedným z mojich hereckých kolegov, o generáciu starším ako ja, sme sa zrazu pred kamerou vyzliekli donaha. Samozrejme, nebolo to úplne pohodlné, ale režisér a kameraman nás ubezpečili, že to bude "vkusné" a že "nič nebude vidieť". Našťastie neklamali. Zábery s nami konzultovali a nakoniec to bol skôr zaujímavý než nepríjemný zážitok. Keď sme však skončili natáčanie, kostymérky zistili, že mi zabudli priniesť župan, takže som nemala čo na seba. Mali však krásny "holubičí" kabát z ovčej kože, ktorý na mňa hodili, a keď všetci spontánne uznali, že vyzerá veľmi pekne, nakoniec som v ňom odišla. Stále ho nosím, každú zimu, a som si istá, že ho budem nosiť ešte dlho.
- V akom oblečení sa cítite najviac sama sebou?
Tie, ktoré mi sedia, sú pohodlné a v ktorých sa sama sebe páčim.
- Bolo vždy vaším snom stať sa hercom? A čo vás na tomto povolaní najviac priťahovalo?
Nie vždy. Keď som bol malý, chcel som byť najprv smetiar a potom spisovateľ. To prvé ma čoskoro minulo a na to druhé zatiaľ nemám trpezlivosť. Potom som chcel byť spevákom v rockovej kapele, ale veľmi mi to nešlo. Nenašiel som sa ani pri štúdiu psychológie a už vôbec nie ako robotník v Nemecku, hoci to bola dobrá skúsenosť. Vyskúšal som veľa vecí a stále nič, tak som sa skúsil prihlásiť na DAMU. A som rada, že som to skúsila.